Dnes som prišla o panenstvo- prišlo to náhle a nečakane, takže som ani nemala čas sa toho báť alebo nad tým premýšľať. Bolelo to, bolo to celé vlhké a trvalo to takmer hodinu.
Je to tak- mám svoju prvú plombu na zuboch. Vlastne rovno dve. Konečne môžem povedať, že rozumiem tomu, keď sa všetci sťažujú na ten odporný zvuk vŕtačky a nepríjemný pocit, kedy už len čakáte na to, ako sa vám dotkne toho citlivého miesta a vy ucítite tú hnusnú bolesť. Váš inštinkt vám prikazuje myknúť sa, aby to prestalo, ale racionálna časť mozgu kričí "ak sa mykneš, prevŕta sa ti až do nosa". A tak tam len sedíte a počítate štvorčeky na lampe, len aby to už, preboha, skončilo.
Okrem toho sa ale mám dobre, zajtra to hádam bude ešte lepšie a pozajtra úplne najsuper! Dúfam, že aj vy si žijete. Takže teraz umyť zuby, nezabudnúť zubnú niť, a spať.
Možno ste už o tom filme alebo knihe počuli. Existuje aj americká verzia, ale my sme videli túto- švédsku.
Knihu rovnomenného názvu- Let the right one in- som čítala už relatívne dosť dávno, no pri filme som si znovu vybavila jej ponurú atmosféru, zaujímavý štýl autora aj zvláštne pokojný a pritom napätý ( a napínavý) dej, ktorý vyústil do vcelku brutálneho, drastického a strhujúceho konca.
Príbeh šikanovaného ( a nejako neurčito zvláštneho) chlapca Oskara a jeho upírskej kamarátky Eli je vo svojej podstate jednoduchý a priamočiary, nejde o niekoľko dejových línií, ktoré by sa vzájomne prepletali, ale je veľmi originálny a autor mu svojím štýlom dodáva tajomnú atmosféru.
Rovnako je to aj vo filme, ktorý je viditeľne severský, ťažko povedať čím, no jednoznačne má atmosféru, ktorá sa nepodobá na americké produkcie. Je to len v detailoch, hlavne v častiach, ktoré sú najviac hororové, ( proste v strašidelných scénach) kde je celá desivosť momentu len v úplných maličkostiach- žiadne potoky krvi, odtrhnuté ruky a hlavy, skôr akoby hra so svetlom a make upom, neprirodzené pohyby. Jednoducho niečo, čo vám na tej scéne nesedí a prečo sa odrazu necítite pohodlne a máte chuť zakryť si oči všetkými rukami a nohami, čo máte na dosah. ( strávila som tak pol filmu) Jediné, čo ma na filme sklamalo, ( v hĺbke srdca potešilo) bolo, že vynechali jednu dosť dôležitú časť, v podstate tú najstrašidelnejšiu. ( preto tá radosť) Pri jej čítaní mi naozaj nebolo všetko jedno. Takisto tam boli vynechané niektoré "vysvetlenia", ktoré dej ešte ozvláštňovali. To sa ale samozrejme dá čakať, pokiaľ ide o film podľa knihy.
Celkovo to hodnotím ako vynikajúci a veľmi zaujímavý film a takisto knihu. Pokiaľ si ho chcete pozrieť, určite si ju najskôr prečítajte, prišli by ste o veľa.
Kniha 9/10
Film 8,5/10
Keď tie slová píšem, trasú sa mi ruky. Nemôžem si pomôcť, mám stiahnutý žalúdok, sucho v hrdle a slzy v očiach. To je tak, keď človek strávi asi tri hodiny pozeraním videí z úplne epickej mega akcie, zo siedmych koncertov, na ktorých bol v priebehu troch dní. Silent Stream of Goddes Elegy, The 69 eyes, Rage & Lingua Mortis Orchestra, Desmod ( ale to len z masochizmu na asi desať minút), Lordi, Harlej,( to tiež len na chvíľu, aj keď boli dobrí) Xandria, Powerwolf a Avantasia.
Jeden skvelý koncert za druhým, každá minúta prekonala tú predchádzajúcu a ja som sa v niektorých momentoch musela proste smiať, pretože som nemohla uveriť tomu, že som tu, na Masters of Rock, najväčšom metalovom festivale v strednej Európe, najkrajšom mieste na Zemi s koncentráciou štyria nádherní metalhead-i na meter štvorcový, ( a takisto aj štyri frajerky nádherných metalhead-ov na meter štvorcový, fuck) s tonami fantastického jedla, z ktorého sme si nemohli vybrať, s úplne orgasmickými obchodmi s gotickými, steampunkovými a jednoducho krásnymi vecami a... ach. Bolo to neopísateľné, úžasné, krásne a definitívne mi to zlomilo srdce. Ja viem, som patetická a melodramatická a ufňukaná, ale I don't give a single fuck, lebo to proste bolo boží na všetkých úrovniach božosti!
Piatok:
Prišli sme, odpadli sme z toľkej krásy všade naokolo, zorientovali sme sa a hneď sme sa zamilovali. (potom ešte niekoľkokrát) Zistili sme, že sú tam aj úplne normálne platené záchody (nie len toitoiky) a hneď sme si vedeli reálnejšie predstaviť, že tam prežijeme štyri dni.
Svoj čas sme využili zodpovedne- asi hodinu sme stáli v rade na autogramiádu, na ktorú sme sa nakoniec vôbec nedostali, ďalšiu polhodinu sme počúvali nejakú fakt zlú kapelu ( radšej nebudem hovoriť meno, lebo ma ešte niekto zbije), ale nakoniec sme sa predsa len dostali na The 69 eyes a odvtedy to bolo už len super, krásne, geniálne, sexuálne, trochu opité, pohodové, vtipné, zahanbujúce a proste skvelé.
Sobota:
Moja spolustanovníčka vstala už okolo šiestej, ale ja až o nejakej ôsmej ( a bola to prvá a posledná noc, čo som sa vyspala) a doobedie mám ešte doteraz nejaké rozmazané a nejasné, všetko sa mi to zlieva dokopy. Asi sme len tak behali do adrenalínového parku, na koncerty, na pivo a lehotské cigárka ( úplne omnomnom klobásky) a ležali sme pred stanom a milovali sa ( len v tom platonickom slova zmysle) a liezli si na nervy. Okolo obeda sme usúdili, že si nemôžme nechať ujsť najlepší koncert z festivalu a tak sme sa teda plní nadšenia pobrali na Desmod ( aj keď náš plán, že sa predtým nachniapeme do bezvedomia ( rozumej opijeme) nám nevyšiel) a chvíľku sme to naozaj vydržali, poniektorí si dokonca zatancovali, ale napokon naše krehké telá odmietli ďalej to znášať a tak sme sa radšej pobrali natlačiť niečo do našich slnkom poznačených hláv. Neskôr sme sa išli pozrieť na Lordov a keďže sme mali úplne shitty miesta, z ktorých sme nič nevideli, naši drahí spoločníci si nás vyložili na plecia a, to vám poviem, bol to jeden z najsuper zážitkov z festivalu. Myslela som si, že sa budem báť, ale nebála som sa ani milisekundu, dokonca ani vtedy, keď človek podo mnou skákal a ja som sa na ňom natriasala ako taká želatína. Nebyť toho by však pre mňa koncert Lordov bol asi dosť sklamaním, musím sa priznať. Aj keď hrali ich najznámejšie veci, ktoré mám solídne napočúvané, zakaždým som z pesničky spoznala len refrén, slohy boli nejaké čudne monotónne a nevýrazné, ťažko povedať, či kvôli nazvučeniu alebo výkonu speváka. Po Lordoch sme sa ale odobrali spinkať a o nejakej pol dvanástej sme nakoniec aj naozaj zaľahli. Nemôžem povedať zaspali, pretože ja som sa prehadzovala ešte na svitaní a počúvala som, ako ostatní išli na jedno, potom na druhé a nakoniec ešte hrať magic a neviem, čo všetko.
Nedeľa:
Ráno som vstala a bolo mi zle. Znovu sme sa motali po areáli, obdivovali sexi chlapov a nenávideli ich frajerky, chodili na pivo ( ja už len na vodu), na jedlo, na sex, a bolo nám super. O jednej sme išli na Xandriu a bolo super, najkrajšie boli ich reakcie, keď videli, koľko sa nás na nich nazbieralo, natáčali a fotili si nás a boli úplne dojatí, čo dojalo aj mňa. So zdesením sme zistili, že v prvom rade už vtedy stáli ľudia čakajúci na Avantasiu, ktorá mala hrať až o deviatej ( naozaj bola jedna poobede) a tak sme usúdili, že sa nebudeme ani snažiť napchať dopredu, pretože to nemá zmysel. Bolo to najlepšie rozhodnutie celého festivalu, keďže nakoniec sme aj tak boli asi v desiatom rade, čo bol úplný luxus. Dočkali sme sa Powerwolfu a to ešte len bol epický zážitok. Ťažko vám tu budem opisovať ich koncert, pretože oni sami sú dosť neopísateľní. Vo farárskych rúchach pijú zo zlatých kalichov a vysmievajú sa katolíkom a satanistom, spievajú texty ako "we drink your blood" a "saturday satan", pričom celý dav s nimi to "satan" ochotne skanduje. Medzitým spievajú latinské texty a prihovárajú sa ľuďom hlasom kňaza počas kázne. Hodím dolu nejaké videá a keď ich budete pozerať a budete mať chuť prežehnať sa, pokropiť ma svätenou vodou a prosiť Boha o odpustenie (a tá chvíľa príde, môžete mi veriť), myslite na to, že to nemyslia vážne. Keď skončili, zasiahla nás tlaková vlna ľudí, ktorí sa začali neskutočným spôsobom ryť dopredu a náš životný priestor sa zmenšil na asi osem centimetrov štvorcových, o množstve kyslíku radšej ani nebudem hovoriť. Po Powerwolfe bola polhodinu pauza, naše zásoby vody sa rapídne zmenšovali a to nás ešte stále čakal vrchol festivalu- trojhodinový koncert Avantasie. Nakoniec sme sa predsa len dočkali a napriek hrozným bolestiam chrbta a nôh sme to prežili a vychutnali si to najviac, ako sme len dokázali a ešte o trochu viac. Po Avantasii už nasledoval trpký návrat do reality, posledné pivo a noc v stane a na druhý deň už len depresívny a tak veľmi odkladaný návrat domov.
A tak sa skončil môj život- posledné tri dni len živorím na spomienkach na MoR, hodiny a hodiny pozerám rôzne albumy a snažím sa nás nájsť na nejakej fotke ( a hádajte čo? Nie sme ani na jedinej), v zúfalstve hľadám na youtube hocijaké zmienky o MoR-e, dookola si púšťam videá z Avantasie a Powerwolfu a najviac na svete chcem mať stroj času.
Masters v číslach:
Počet zúčastnených: cca 21 000 - 23 000
Počet zúčastnených našej skupiny: 6
Množstvo nami vypitého piva: litre a litre
Množstvo mnou vypitého piva: asi dva deci, čo je môj osobný rekord ( akože najviac- nie, nemám rada pivo)
Množstvo rôznych iných nami vypitých nápojov: 2 whiskey a údajne ešte nejaká kořalka, ale pritom som ja už nebola
Množstvo nových alkoholických nomnom nápojov, ktoré sme vymysleli: 1- Nájdete v dobrých krčmách pod názvom "atómpiča"
Množstvo sexuálnych narážiek: 123 469 876 213 21 763
Koľkokrát sme použili slovo "pirula": 135 464 117 357 543 453
Koľkokrát sme použili slová "Desmod, Sabaton, ideme na jedno": 1321 5464786 253154 5221
Počet sexi metalhead-ov: 1864
Počet frajeriek sexi metalhead-ov: 1863
Počet ľudí, ktorí nás chceli na niečo pozvať/ ísť k nám do stanu/ hrať sa s vlasmi niektorých z nás/fotiť nás/ kecať s nami pri pive: 11
Počet ovocných pohárov, ktoré sme zošrotovali ako také húsenice: 20
Počet trdelníkov, ktoré sme zošrotovali ako také húsenice: 10
Koľkokrát ešte pôjdeme na MoR: nekonečne veľa
Idem sa vyplakať. Znova.
Treba k tomu nejaký komentár? ♥
Powerwolf
Žiadne z fotiek ani videí nie sú moje- stiahnuté z rôznych internetových fotogalérií a z youtube.
Avantasia- Lost in Space
Powerwolf- Lupus Dei
Rage & Lingua Mortis Orchestra- Empty Hollow
( Nevidno tam nič, ale... koncert so symfonickým orchestrom- nádhera)
Bola som na Masters of Rock. A svet je odrazu iný. Nejaký viac smutný, hlúpy, nudný a málo metalový. Takže teraz odpočítavam hodiny do najbližšieho ročníka ( už len 361 dní!!) a rozmýšľam, či je naozaj "lepšie milovať a stratiť, ako nikdy nemilovať."
Áno, je.
Už len pre ten pocit, keď vám po chrbte prejdú zimomriavky pri spomienke na tie koncerty a jedlo a hudbu a vôňu a metalheadov, ktorí boli takí sexi, že by to malo byť zákonom obmedzené.
Chcela som vás len pripraviť na to, čo príde. Tešte sa na extraordinárny príspevok.
