On the second blog I have ended up second, much better. Well, there were just three stories, so... Anyway, this judge was nice, she said some good things, overall she liked my story, but she didn't like my style. But this, well, failure, won't stop me from writing. Overall, it was just my first story!
If you want to see both critics check http://lyn-von-nightlight.blogspot.sk/2012/12/poviedkova-katastroficka-sutaz.html and http://the-fluffer-nutter.blogspot.sk/.
Now you can read my story and make your own opinion about it. (Sorry, it's just for slovak readers) Hope you will like it and feel free to left a comment. Doesn't matter if negative or positive.
E.
Mademoiselle Noir
Zápisky
z Konca
Svetlá zhasínajú. Stmieva sa.
Celý svet sa pomaly ponára do tmy, ktorá, ak je to pravda, bude trvať navždy.
No neviem. Veľmi tomu neverím. Teda, nepochybujem o tom, že toto je
koniec. Úplný koniec, stačí sa pozrieť von a ste si tým istí. Neverím však
tomu, že je to koniec navždy. Niečo predsa musí prísť. Raz. Aj keby to malo
trvať milióny miliónov rokov, raz sa zrejme predsa len zrodí nový svet. Čo iné
sa môže stať? Predsa už nemôže nebyť nič. ( Vždy ma iritoval dvojitý zápor...
Ako môže nebyť nič?! To znamená, že je všetko!)
Takže je koniec sveta. Ak som posledná, kto prežil,(
a vyzerá to tak) toto sú posledné slová, kto kedy napíše. Ak po nás niekto
príde, bude to ich najcennejší historický nález. Svedectvo o Konci Doby
povrchnej, alebo akokoľvek budú nazývať našu dobu. Posledné slová by mali byť
duchaplné, povznášajúce a inteligentné.
Je to na hovno.
Povznieslo vás to? Možno to nie
je tá najpoetickejšia vec, akú kto kedy vypustil z úst (či pera), ale
presne to odráža moju realitu. Ocitla som sa v situácií, o ktorej asi
sníva každý. Adolescent, ktorý sa márne snaží vôbec nejako sa zaradiť do
spoločnosti a odrazu sa celý svet zrúti, nastane apokalypsa a úbohý
adolescent si môže tak akurát vytlačiť vyrážku, vyhrnúť si rukávy a ísť
bojovať o holý život. Viem, je šokujúce, že zmienený adolescent dokáže byť
aj v takejto situácií egocentrický.
Videla som to. Bola som svedkom
toho... všetkého. Keď sa začali rúcať budovy a ľudia padali z okien
na cestu, kde po nich vzápätí prechádzali autá. Všetci zakopávali o mŕtve
telá, hystericky kričali, až sa celé mesto zmenilo na uši trhajúci vreskot,
pretkávaný desivými sirénami ako nejaká zle zremixovaná pesnička. Bolo to
ubíjajúce a beznádejné. Niekoľko dní bolo mesto týrané záplavami, ktoré
nasledovali požiare a takmer neustále zemetrasenia. Už na druhý deň boli
ulice prázdne. Neostali tam nijakí ľudia. Živí. Všetci sa chceli čo najskôr
dostať preč, preč z tohto mesta, krajiny, sveta, preč zo zlého sna.
Neviem, prečo som ostala. Asi som
nevedela, kam ísť. Moju rodinu som stratila, keď sa prepadla jedna celá ulica
a praktický rozrezala mesto napoly. Okrem toho, ako ďaleko by som sa asi
dostala pešo? Možno tak dvadsať kilometrov za mesto. Nie som nijaká turistka,
priznávam. Aj tak je to už jedno. Aj keby som sa dostala až neviem kam, neskôr
by ma zrejme zožrali vlci. Postupne sa sťahujú stále bližšie k mestám. Asi
cítia pach rozkladajúcich sa tiel. Alebo cítia strach tiel, ktoré ešte žijú.
Neviem, či vlci žerú mŕtvoly, ale jedného som videla, ako vliekol nejaké telo. Vtedy
som ešte bola s rodinou a otec mi tvrdil, že to bol len pes. Neverím
mu ani slovo. Hádam ešte rozoznám vlka od psa. Okrem toho, niekto ho potom zastrelil.
A kto by už len zastrelil psa?
Najhoršie na tom všetkom je, že
ma smrť už vôbec nešokuje. Videla som umierať toľko ľudí ako nikdy
v živote, ani len v telke. A nemám čas pozastavovať sa nad tým,
že len pár metrov odo mňa práve plamene zachvátili telo nejakého muža. Môžem si
len zakryť uši pred jeho smrteľným vreskom a bežať preč, inak zhorím aj
ja. Cítim sa ako zviera zahnané do kúta. Jediné, čo mi ostalo sú základné
inštinkty a pud sebazáchovy. ( Raz som sa kohosi pýtala, či nemá pud
sebazáchovy. S potmehúdskym úškrnom odvetil:,, Ja mám pud tebazáchovy.“
Áno, dámy a páni, je to moja najromantickejšia spomienka. A to ani
len neviem, kto to povedal!)
Desí ma, že to dokážem ustáť, že
som sa z toho ešte nezbláznila. A možno aj hej. Možno preto už nemám
nijaký pud tebazáchovy.
Už nejaký čas žijem v meste
sama. Zrejme je to len pár dní, no čas teraz plynie akosi mimo mňa. Neexistujú
dni, hodiny, sekundy, nič. Je len jeden čas- čas do konca. A ten ubieha
príliš rýchlo
No takže... Asi som tu sama. Väčšinou
chodím po meste a snažím sa nájsť niekoho, kto prežil. Márne. Spávam
v jednom dome v centre, v takom, v akom som vždy chcela
bývať. V priestrannej obývačke je veľké piáno, teraz prevrátené na bok
a pod ním sú nedbalo rozsypané úlomky kryštálového lustra.
A čakám.
Niečo sa deje. Cítim, že čosi
prichádza. Asi je to Ona. Už dlho som radšej nevyšla z Domu. Ostávam vo
Veľkej izbe, ktorá má len jedno strešné okno. Zle spím a mám nočné mory.
A, áno, je to hlúpe, som hladná.
Chápem, toto vás asi nezaujíma.
Vás asi zaujíma, ako to vyzerá tam vonku. Aby ste mali čo dať do učebníc. Fajn.
Idem von.
Milí potomkovia,
vychutnajte si Koniec.
Cítim sa, akoby som stála
uprostred čiernobielej fotografie. Je tu šero, ktoré vysalo všetky farby
a ostala len špinavá šeď. Celá ulica je nehybná. Na ľavo je rad domov
s porozbíjanými oknami, na pravo mestský park. Krížom cez ulicu leží
vyvrátený strom. Jeho koruna rozbila sklo na výklade malého obchodu
a teraz leží uprostred neho a rozpačito si prezerá ten neporiadok. Na
tejto fotke nie je nikto, kto by to odpratal. Som tu len ja, jediný človek,
fotograf. Chýba mi moja rodina. Sú mŕtvi, viem to. Keď som išla okolo zrúteného
obchoďáku, spoznala som ruku mojej mamy. Trčala spod trosiek ako v nejakom
béčkovom horore. Na zaprášených prstoch som jej spoznala ošúpaný lak, ktorým si
len nedávno nalakovala nechty. Prsty tej ruky sa za mnou naťahovali, akoby ma
chceli stiahnuť so sebou do samotného pekla. Chcela som sa jej dotknúť, no
nedokázala som to. Bola to mŕtvola. Mŕtvola mojej mamy, no stále mŕtvola.
Chvíľu som tam stála, ale nakoniec som odišla. Nie som viac schopná nič cítiť.
Stala sa zo mňa bezcitná bytosť čakajúca na smrť. No veci treba brať pozitívne,
všakže. Keď vám dá život citróny, spravte si z nich limonádu. Jedine, že
by tie citróny padali horiace z neba a zabíjali všetkých naokolo. Ale
o tom sa už v príručkách nepíše. Na to nechce nikto ani pomyslieť.
It’s a final countdown!
Turururuuu....
tu ru ru tu tuuu....
Final countdown!
Veru tak. Súdny deň. Blabla...
Keby som aspoň bola veriaca. Ale úprimne... Za posledné dni som videla všeličo,
(a nemyslím len smrť, čudovali by ste sa, ako ľudia odhodia zábrany, keď
zistia, že je koniec sveta) no Boh to rozhodne nebol. Sorry, bro. Možno by som
sa predsa len mala pomodliť. Just in case...
Na druhej strane, človek by mal
asi stáť za svojím presvedčením. Kde by sme boli, keby sa každý vzdal len
preto, že mu hrozí smrť? Nebolo by nijaké „A predsa sa točí“. Zem umiera
a ja s ňou. A predsa sa točí.
Znovu je tu. Stále bližšie. Hľadá
ma a dlho jej to už nepotrvá. To Ona môže za všetko, čo sa tu deje.
Dostala už každého a do morbídnej zbierky voskových figurín už jej chýba
len jedna postavička. No tú nikdy nedostane. Aj keby ma to malo stáť... život.
To je to, čo chce. Čo jej nesmiem dať.
Je to jednoduché. Ona chce môj
život. Chce ma zabiť. A určite sa jej to podarí. Iba ak by som ju
predbehla. Čo z toho vyplýva? Dosaďte si to do rovnice, výsledok dvakrát
podčiarknite a urobte skúšku správnosti. Šiesty ročník základnej školy.
Nič viac k tomu netreba.
Idem sa zabiť.
Občas je to jediné, čo môžete
spraviť, aby ste vyhrali nad smrťou. Musím to urobiť rýchlo. Nemám na čo čakať.
Nemusíte ma ľutovať, už som sa s tým zmierila. Ak sa to dá.
Už som sa rozhodla.
Z kuchyne som si vzala nôž. Veľký a ostrý. (Viem, človek by čakal
malý a tupý) Bohužiaľ, toto nie je ako v knihe, nemôžem písať počas
toho, ako si ten nôž zabodnem do ruky a prerežem si ním žily. Nie tak, aby
ma to len zranilo, krížom cez zápästie. Musím si ich prerezať pozdĺžne, čo
najdlhší rez od dlane až po lakeť. Budem rezať, kým budem môcť. Hádam vykrvácam
rýchlo. Asi si ľahnem na dlážku vo Veľkej izbe a stropné okno na mňa bude
nehybne hľadieť.
Už je vidieť len pár hviezd.
Ostatné sú už mŕtve. Zvláštne, vyzerá to takmer, akoby svitalo. Svitá na lepšie
časy.
Ja už nemám čas.
––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-
Psychicky labilné dievča spáchalo samovraždu
Včera
v skorých ranných hodinách našli telo sedemnásťročného dievčaťa, ktoré
bolo už niekoľko dní nezvestné. Mladá Anna bola nájdená v jednej
z opustených budov v centre mesta, ktoré boli určené na demoláciu.
Našli ju dvaja pracovníci stavebnej firmy, ktorí budovu kontrolovali. Privolaný
lekár už mohol len konštatovať smrť. Mladé dievča bolo psychicky choré
a trpelo halucináciami, ktoré boli zrejme príčinou jej samovraždy. Polícia
na mieste nehody našla denník, ktorý bude podrobnejšie skúmať, aby zistila
presnejšie príčiny smrti a či išlo skutočne o samovraždu.
No comments:
Post a Comment